Cítim sa ináč. Tak bezstarostne. Vdychujem čerstvý vzduch, dúšok po dúšku. Dumám. Na chvíľu privriem oči. Uvedomujem si svoje bytie. Niekto sa chce tuším pohojdať. Do siete mi skočil malý lúčny koník. Nehybne sedel a ja som obdivovala jeho dokonalé krivky. Mal krásne štíhle nohy, krídla sťa nádherná večerná róba a namiesto doplnkov do vlasov jeho malinkú hlávku zdobili dve neposedné tykadlá. Nádhera. Krásne okamihy. Také bežné, ale s lahodnou arómou. Zmes príjemných pocitov. Vyskočím zo siete, utekám k potôčiku. Stojím na drevenom moste. Pred sebou vidím kaskády. Pstruhy dnes majú preteky. Predbiehajú sa, kto ako prvý preskočí všetky kaskády a dôjde do cieľa. Na počudovanie bol ten najmenší najviac vytrvalý a udržal si skvelú kondíciu až do konca. Gratulujem!Navôkol samé paprade. Na pníkoch drevené kvetináče s tými najpestrejšími kvetmi. Množstvo stromov, ale len tých zdravých, pretože o chorľavé je už postarané. Obdivujem to dielo, prírodno- ľudské.Sadnem si na lavičku. Pociťujem teplé objatie slnečných lúčov. Dokonca ma oskar dvakrát pobozkal. Áno, mám o dve pehy viac. Zahľadím sa do zeme. Zdá sa mi, že sa predo mnou niečo mihlo. Aha. Malá žabka. Tak dokonale zladená so zemou, takmer neviditeľná. Žeby malý skokan?
Malý raj
Ležím v hojdacej sieti, v tej takej kosoštvorcovej. Pomaly sa hojdám sprava doľava a zľava doprava. Hľadím do nebies. Na čele mi pristala kvapka po daždi. Pohodlne sa zošmykla po ihličí z vedľa mňa stojaceho stromu.